Stavte sa, že…

knizne_asociacie

Minulý mesiac mali Katolícke noviny prílohu s krížovkami, osemsmerovkami a sudoku. Okrem toho tam sú vtipy, a keďže bol vtedy začiatok školského roku, ich spoločnou tematikou je škola. Medzi nimi aj tento kreslený, pri ktorom som si hneď spomenula na detektívku od Agathy Christie, ktorú som práve čítala.

P1130215

“Stavte sa o päťtisíc eur, že vaša dcéra tú maturitu spraví,” hovorí tu profesor. Veľmi podobná vec sa deje aj príbehu Plavý kôň: “Stavte sa, že dotyčný človek neprežije najbližšie tri mesiace…” A ono to vychádza, prekvapujúce je navyše to, že podľa všetkého ide o úmrtia prirodzenou cestou. Človek ochorie a chorobu neprežije.

Najskôr sa zdá, že je to výsledkom čiernej mágie, ktorá sa práve s týmto úmyslom praktizuje v hostinci s názvom Plavý kôň. Ale čakali by ste u Agathy Christie niečo také ako konečné vysvetlenie záhadnej smrti? Neuspokojilo to ani Marka Easterbrooka, ktorý sa v knihe podujíma na objasnenie tejto záhady.

Ako sa o veci dozvedieť viac? Čo tak skúsiť uzavrieť podobnú stávku a prejsť tak všetkým, čo absolvujú skutoční záujemcovia… Veď to predsa nemôže fungovať…

Reklamy

Kniha, ktorú by som si vzala na opustený ostrov

Prvá vec, ktorá ma v súvislosti s opusteným ostrovom napadla, boli príbehy typu Robinson Crusoe, Dva roky prázdnin, Tajomný ostrov a podobne. Teda nutnosť postarať sa o všetko potrebné na prežitie po stroskotaní.  Keď Kristýna vo svojej odpovedi poznamenala, že Robinson by mohol slúžiť okrem knihy na čítanie aj ako užitočná príručka, spomenula som si na rôzne knihy o prežití a špeciálnych jednotkách. Také, ako je táto encyklopédia.  Tie témy na obálke vyzerajú dosť užitočne, nie?

encyklopedie_technik_preziti

Na druhej strane, bez nejakého predchádzajúceho výcviku by mi nejako veľmi užitočná nebola. Zrejme by ma skôr, ako by som si prečítala potrebné kapitoly, zožral nejaký tiger – napísala som už vtedy do komentáru.

Tak sa na to pozrime nejako inak. Prečo by sme sa na opustený ostrov museli dostať práve takto?

a_nezostal_ani_jeden

Opusteným ostrovom bol aj ten, na ktorý prišli hrdinovia detektívky A nezostal ani jeden od Agathy Christie. Každý sa tam dostal z iného dôvodu, ale v takejto situácii by rozhodovanie o knihe nemuselo byť vôbec náročné. Či už tam ide človek za prácou alebo na dovolenku, ostrov blízko pobrežia a nie je problém dostať sa naň, a ani z neho (teda, za predpokladu, že by sa veci ďalej nevyvíjali tak, ako v knihe… no ale keďže ja nemám na svedomí žiadnu vraždu, tento predpoklad je v poriadku ;-)). Takže by som si mohla zobrať aktuálne rozčítané knihy. Alebo si tam – presnejšie, na najbližšiu poštu na pobreží – nechala poslať knihu, ktorú mám objednanú a v najbližších dňoch by mi mala prísť. Kto skúsi uhádnuť, aká kniha to je? 🙂

Pohľadnice, listy a Jane Austenová

jane_austenova

Toto všetko má v sebe pohľadnica, ktorú som nedávno dostala. Je na nej síce len jedna veta, ale veľmi sa mi páči: Which of all my important nothings shall I tell you first? Napísala ju Jane Austenová vo svojom liste z 1. apríla 1816.

Listy môžu vyzerať ako vec z dávnych čias, presne tých, v ktorých žila napríklad aj Jane Austenová. 😛 Mnohí ľudia však listy – tie klasické papierové – píšu aj dnes a ja patrím medzi nich. Tento spôsob komunikácie mi veľmi vyhovuje, mám čas premyslieť si svoju odpoveď a navyše môžem list vyzdobiť, vybrať zaujímavé známky alebo pridať do obálky nejakú drobnosť (spomeniem napríklad záložku do knihy, keďže toto píšem na knižný blog, hoci je pravda, že ja väčšinou záložky nepoužívam, ale jednoducho si v knihe nalistujem miesto, kde som s čítaním skončila). A je zaujímavé držať v ruke obálku s listom, ktorý precestoval… niekedy nejakých sto kilometrov, niekedy pol zemegule.

V poslednom čase som používala na vyzdobenie listov nálepky z knihy nálepiek pre deti s letnou tematikou. Na jej začiatku je niekoľko obrázkov, ktoré sa dajú týmito nálepkami dotvoriť, tie sa, samozrejme, využijú tiež. Tu je začiatok jedného takého listu: moj_list

Akurát včera som naň dostala odpoveď 🙂

Kniha podľa skutočného príbehu

knihovnicek_2017

Keďže mám veľmi rada životopisné romány, je jasné, o čom budem tento mesiac v Knihovníčku písať. Výber padol na knihu Titus, ideš! od Jozefa Luscoňa. V doslove píše:

titus_ides

 

Toto dielko je románovým spracovaním života dona Titusa Zemana. Aby sa príjemne čítao aj mladým ľuďom, dovolil som si niektor časti umelecky dokresliť. Pridŕžal som sa však podstatných faktov z jeho života a zo života spolubratov tej doby. Čerpal som z dostupnej literatúry, zo spomienok dona Ernesta Macáka, zo saleziánskeho archívu, z archívnych materiálov Ústavu pamäti nárada i priamo z rozprávania saleziánov a ľudí, ktorí s donom Titusom zdieľali rovnaký osud alebo sa s ním stretli.

O tom, že je táto kniha verná faktom, sa môžeme predsvedčiť, keď si prečítame životopis Titusa Zemana – tentokrát nie románový – s názvom Quo vadis, Titus? od jeho synovca a birmovného syna Michala Radošinského. Snaha o dobrú čitateľnosť tiež vyšla, román je plný dialógov a pripomína životopisné romány o svätých od Wilhelma Hünermanna. Možno sa dočkáme aj toho, že svätým bude i Titus Zeman. Prvý krok k tomu bude na konci septembra, kedy bude blahorečený. 🙂

Detektívky z Britských ostrovov

letom_kniznym_svetom

Obvykle články z tohto projektu píšem o tej-ktorej krajine a napriek tomu, že tých kandidátov na autorov alebo na knihy je vždy viac, doteraz sa mi darilo niekoho si vybrať.  Alebo niekoľkých. Tentoraz ich však bolo príliš veľa, a tak som sa rozhodla napísať iba o detektívkach. “Anglická detektívka” je pojem, a tak je o čom písať.

pat_malych_prasiatok

Titul kráľovná anglickej detektívky patrí Agathe Christie.  Hercule Poirot alebo slečna Marplová sú svetoznámi, ale o kvalite kníh Agathy Christie svedčí podľa mňa aj to, že príbehy nestoja len na týchto slávnych postavách. Rovnako napínavé sú aj knihy, v ktorých nevystupujú, ako napríklad A nezostal ani jeden. 

Práve čítam týchto Päť malých prasiatok . Čo majú tieto dve knihy spoločné je to, že ich názov odkazuje na básničku, ktorá sa v texte objaví.

Jedno prasiatko sa na trh pobralo, druhé prasiatko doma ostalo, tretie prasiatko si pečené mäsko dalo, štvrté prasiatko nič nedostalo, piate prasiatko celou cestou domov kvíkalo.

Ani Arthura Conana Doyla netreba veľmi predstavovať, a ani Sherlocka Holmesa. Tak len poviem, že práve on je dôvodom, prečo sa tento článok nevolá “Anglicko”. Narodil sa v Škótsku a Encyclopædia Britannica ho naozaj označuje za škótskeho autora. Takže aby som tu mohla mať všetkých detektívov pokope, zvolila som názov s Britskými ostrovmi.

sherlock_holmes.png

Detektívky písal aj Gilbert Keith Chesterton, a to sériu príbehov o nenápadnom kňazovi, otcovi Brownovi, ktorý vyrieši množstvo záhad vďaka svojej znalosti ľudskej povahy.

otec_brown.png

Na záver som si nechala knihu, ktorú sa ešte len chystám čítať – Oči Maxa Carradosa od Ernesta Bramaha.

oci_maxa_carradosa.png

Presnejšie, keď mi kniha prišla, prečítala som si z nej prvé dve poviedky. V prvej sa s Maxom Carradosom zoznámime a v druhej vyrieši záhadné zmiznutie dievčaťa. Sú výborné, takže po takomto “testovaní” som knihu spokojne odložila, keď  príde na ňu rad, môžem sa tešiť na zaujímavé prípady a zaujímavého detektíva.

“Ak by Sherlock Holmes a slečna Marplová mali spolu syna, volal by sa Max Carrados.”

Tak sa vyjadrila Agatha Christie. Dobrá reklama, čo poviete? 🙂

Kniha, ktorú som ofrfľala

Ak sa mi nejaká kniha nepáči, tak ju väčšinou nedočítam a obvykle to aj pustím z hlavy. Teda ťažko o tom teraz niečo napíšem. Preto som sa rozhodla pre iný pohľad na túto tému.

Minulý rok som si v detskom oddelení knižnice požičala Chrobáčiky od Jána Karafiáta. Zapáčili sa mi natoľko, že som sa porozhliadala po internetových obchodoch, kde by som si túto knihu mohla kúpiť. To isté vydanie, ktoré som mala z knižnice, medzi nimi nebolo, ale na výber bolo niekoľko českých (originál je český, pod názvom Broučci) a niekoľko slovenských vydaní s rôznymi ilustráciami, v rôznych veľkostiach a pod. Jedno z nich som aj celkom vyhliadla, že by sa mi páčilo a už ani neviem, prečo som si ho neobjednala. Pamätám si však, že som ho onedlho zbadala v kníhkupectve a ako som v ňom listovala, zistila som, že… ZMENILI KONIEC!

nespokojny

No čakali by ste niečo také? Samozrejme, kúpila som si potom inú verziu, v ktorej je všetko tak, ako to má byť. Ale tá zmenená do kategórie „ofrfľala som“ patrí.

Letom knižným svetom: Fracúzsko

letom_kniznym_svetom

V tejto časti projektu Letom knižným svetom sa pozrieme do Francúzska. Predstavím v nej iba jedného autora, ale zato uvidíme, ako tvrdohlavý musí človek byť, aby sa to o ňom písalo už v názve románu. 😉

francuzsko

Jedným z mojich obľúbených autorov je Jules Verne a aj teraz na leto mám z knižnice požičanú jednu z jeho kníh. Ako protiváha k vysokým letným teplotám 😛 je to román o anglickej výprave na severný pól – Dobrodružstvá kapitána Hatterasa. Nie je to jeho najznámejšia kniha, medzi tie patria napríklad Cesta na Mesiac, Pätnásťročný kapitán či Dva roky prázdnin. Do tohto článku som si ale vybrala inú Verneho knihu, je ňou Tvrdohlavý Kéraban. 

Ako napovedá už názov, hrdinom je istý Kéraban, ktorý je tak tvrdohlavý, že sa to dostalo až do názvu knihy. Je obchodníkom v Istanbule, pričom Istanbul – ako vieme – leží sčasti v Európe a sčasti v Ázii. Európsku a ázijskú časť mesta spája prieplav, vďaka ktorému sa Kéraban pohodlne presúva medzi svojím domom a kanceláriou. Ale iba dovtedy, kým sa za jeho použitie nezavedenie daň. Tu vstupuje na scénu Kérabanova tvrdohlavosť. Daň odmietne zaplatiť a radšej sa rozhodne prieplav obísť,  hoci to znamená cestu dlhú niekoľko sto kilometrov. Cesty sa musí zúčastniť aj jeho obchodný partner Jan van Mitten so svojim sluhom Brunom, inak by svojho hostiteľa urazil. Pokusy skrátiť túto cestu nevýjdu. Kéraban odmieta moderné vynálezy, ako vlak aj parník, ale van Mitten to skúsi ešte zachrániť (veď to predsa nemusí byť práve parník…):

– Nie… nie… iba obyčajnú plachetnicu, – ponáhľal sa dodať van Mitten, – tartanu alebo kravelu, a zavezme sa na nej do niektorého anatolského prístavu, napríklad do Kirpihu! Odtiaľ sa za jediný deň pohodlne dostaneme po suchej zemi do Skutari, kde posmešne pripijeme na zdravie Muzira!

tvrdohlavy_kerabanKéraban nechal svojho priateľa dohovoriť, neprerušil ho. A van Mitten sa už možno domnieval, že jeho naozaj vynikajúci návrh prijme Kéraban s radosťou, pretože sa nedotkne jeho márnomyseľnosti. No keď van Mitten svoj návrh predniesol, Kéraban zaiskril očami, kŕčovite zohýnal a vystieral prsty, nakoniec ich pevne zaťal a ukázal také päste, že by ich bol niekto aj naľakal.

-Nuž, van Mitten, vy mi skrátka radíte preplávať na lodi Čierne more, aby som nemusel prejsť cez Bospor? – spýtal sa.

– Ja si myslím, že by to bol dobrý ťah, – odpovedal van Mitten.

– A počuli ste už niekedy rozprávať o istej chorobe, ktorú nazývajú morskou chorobou? – spýtal sa Kéraban.

– Pravdaže, milý priateľ.

– Ale vy ste ju určite nikdy nemali!

– Nie, nikdy! A na takej krátkej plavbe…

– Krátkej plavbe! – zopakoval Kéraban. – Zdá sa mi, že ste povedali “krátkej”!

– Sotva šesťdesiat míľ!

– Aj keby ich bolo len päťdesiat, len dvadsať, len desať, len päť, len dve, ba keby to bola len jedna, aj to by bolo pre mňa príliš veľa! – rozčúlil sa Kéraban, ktorý, ako už vieme, neznášal nijaký odpor.

Tak teda morská choroba…

– Dostal by som ju aj na rybníku! Ba aj vo vani! Opovážte sa mi teraz zopakovať, aby som išiel tou cestou! Opovážte sa mi navrhnúť, aby som si prenajal nejakú tartanu alebo karavelu alebo hocijaké iné odporné plavidlo tohto druhu! Opovážte sa!

Nemusíme ani zdôrazňovať, že slušný Holanďan sa vôbec neopovážil a že plavba po mori sa viac ani nespomenula.

A dlhá cesta sa môže začať. Nie nadarmo patrí tento román do cyklu Les Voyages extraordinaires – Podivuhodné cesty. Situáciu komplikuje fakt, že nemajú veľa času. Kéraban sa musí vrátiť tak, aby stihol zariadiť svadbu svojho synovca. Ak by sa nekonala do dňa sedemnástich narodenín jeho nevesty, tá by prišla o dedičstvo. Musia sa teda ponáhľať…