Kniha, ktorú som ofrfľala

Ak sa mi nejaká kniha nepáči, tak ju väčšinou nedočítam a obvykle to aj pustím z hlavy. Teda ťažko o tom teraz niečo napíšem. Preto som sa rozhodla pre iný pohľad na túto tému.

Minulý rok som si v detskom oddelení knižnice požičala Chrobáčiky od Jána Karafiáta. Zapáčili sa mi natoľko, že som sa porozhliadala po internetových obchodoch, kde by som si túto knihu mohla kúpiť. To isté vydanie, ktoré som mala z knižnice, medzi nimi nebolo, ale na výber bolo niekoľko českých (originál je český, pod názvom Broučci) a niekoľko slovenských vydaní s rôznymi ilustráciami, v rôznych veľkostiach a pod. Jedno z nich som aj celkom vyhliadla, že by sa mi páčilo a už ani neviem, prečo som si ho neobjednala. Pamätám si však, že som ho onedlho zbadala v kníhkupectve a ako som v ňom listovala, zistila som, že… ZMENILI KONIEC!

nespokojny

No čakali by ste niečo také? Samozrejme, kúpila som si potom inú verziu, v ktorej je všetko tak, ako to má byť. Ale tá zmenená do kategórie „ofrfľala som“ patrí.

Letom knižným svetom: Fracúzsko

letom_kniznym_svetom

V tejto časti projektu Letom knižným svetom sa pozrieme do Francúzska. Predstavím v nej iba jedného autora, ale zato uvidíme, ako tvrdohlavý musí človek byť, aby sa to o ňom písalo už v názve románu. 😉

francuzsko

Jedným z mojich obľúbených autorov je Jules Verne a aj teraz na leto mám z knižnice požičanú jednu z jeho kníh. Ako protiváha k vysokým letným teplotám 😛 je to román o anglickej výprave na severný pól – Dobrodružstvá kapitána Hatterasa. Nie je to jeho najznámejšia kniha, medzi tie patria napríklad Cesta na Mesiac, Pätnásťročný kapitán či Dva roky prázdnin. Do tohto článku som si ale vybrala inú Verneho knihu, je ňou Tvrdohlavý Kéraban. 

Ako napovedá už názov, hrdinom je istý Kéraban, ktorý je tak tvrdohlavý, že sa to dostalo až do názvu knihy. Je obchodníkom v Istanbule, pričom Istanbul – ako vieme – leží sčasti v Európe a sčasti v Ázii. Európsku a ázijskú časť mesta spája prieplav, vďaka ktorému sa Kéraban pohodlne presúva medzi svojím domom a kanceláriou. Ale iba dovtedy, kým sa za jeho použitie nezavedenie daň. Tu vstupuje na scénu Kérabanova tvrdohlavosť. Daň odmietne zaplatiť a radšej sa rozhodne prieplav obísť,  hoci to znamená cestu dlhú niekoľko sto kilometrov. Cesty sa musí zúčastniť aj jeho obchodný partner Jan van Mitten so svojim sluhom Brunom, inak by svojho hostiteľa urazil. Pokusy skrátiť túto cestu nevýjdu. Kéraban odmieta moderné vynálezy, ako vlak aj parník, ale van Mitten to skúsi ešte zachrániť (veď to predsa nemusí byť práve parník…):

– Nie… nie… iba obyčajnú plachetnicu, – ponáhľal sa dodať van Mitten, – tartanu alebo kravelu, a zavezme sa na nej do niektorého anatolského prístavu, napríklad do Kirpihu! Odtiaľ sa za jediný deň pohodlne dostaneme po suchej zemi do Skutari, kde posmešne pripijeme na zdravie Muzira!

tvrdohlavy_kerabanKéraban nechal svojho priateľa dohovoriť, neprerušil ho. A van Mitten sa už možno domnieval, že jeho naozaj vynikajúci návrh prijme Kéraban s radosťou, pretože sa nedotkne jeho márnomyseľnosti. No keď van Mitten svoj návrh predniesol, Kéraban zaiskril očami, kŕčovite zohýnal a vystieral prsty, nakoniec ich pevne zaťal a ukázal také päste, že by ich bol niekto aj naľakal.

-Nuž, van Mitten, vy mi skrátka radíte preplávať na lodi Čierne more, aby som nemusel prejsť cez Bospor? – spýtal sa.

– Ja si myslím, že by to bol dobrý ťah, – odpovedal van Mitten.

– A počuli ste už niekedy rozprávať o istej chorobe, ktorú nazývajú morskou chorobou? – spýtal sa Kéraban.

– Pravdaže, milý priateľ.

– Ale vy ste ju určite nikdy nemali!

– Nie, nikdy! A na takej krátkej plavbe…

– Krátkej plavbe! – zopakoval Kéraban. – Zdá sa mi, že ste povedali “krátkej”!

– Sotva šesťdesiat míľ!

– Aj keby ich bolo len päťdesiat, len dvadsať, len desať, len päť, len dve, ba keby to bola len jedna, aj to by bolo pre mňa príliš veľa! – rozčúlil sa Kéraban, ktorý, ako už vieme, neznášal nijaký odpor.

Tak teda morská choroba…

– Dostal by som ju aj na rybníku! Ba aj vo vani! Opovážte sa mi teraz zopakovať, aby som išiel tou cestou! Opovážte sa mi navrhnúť, aby som si prenajal nejakú tartanu alebo karavelu alebo hocijaké iné odporné plavidlo tohto druhu! Opovážte sa!

Nemusíme ani zdôrazňovať, že slušný Holanďan sa vôbec neopovážil a že plavba po mori sa viac ani nespomenula.

A dlhá cesta sa môže začať. Nie nadarmo patrí tento román do cyklu Les Voyages extraordinaires – Podivuhodné cesty. Situáciu komplikuje fakt, že nemajú veľa času. Kéraban sa musí vrátiť tak, aby stihol zariadiť svadbu svojho synovca. Ak by sa nekonala do dňa sedemnástich narodenín jeho nevesty, tá by prišla o dedičstvo. Musia sa teda ponáhľať…

Kniha, ktorú nemám, ale veľmi si ju prajem

knihovnicek_2017

Tento raz sa s Knihovníčkom musím viac poponáhľať, lebo pri prvej knihe sa to “ktorú nemám” už onedlho zmení. Mám ju objednanú, už je na pošte a zajtra mám v pláne ísť si pre ňu. 🙂

sila_ticha

Anotácia: Kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, jeden z najbližších spolupracovníkov Svätého Otca Františka sa radí k najvýznamnejším osobnostiam súčasného katolíckeho sveta.

V roku 2016 vyšla jeho kniha BOH alebo NIČ v štrnástich jazykoch na celom svete.

Na slovenskom trhu je jeho ďal­šia kniha SILA TICHA. Proti diktatúre hluku, v ktorej obhajuje ticho. Je opäť rozhovorom francúzskeho vatikanistu a spisovateľa Nicolasa Diata s kardinálom. V odpovediach veľmi presne pomenúva a detail­ne rozoberá horúci problém dnešného sveta – ohlušovanie sa všemožnými for­mami hluku a prehnanej činorodosti, ktoré vyplývajú okrem iného zo strachu moderného človeka z ticha a utiahnutia sa do vnútra vlastného srdca. Varuje pred dôsledkami, ktoré tento životný štýl prináša, a ozrejmuje, prečo ho tre­ba čo najrýchlejšie zmeniť. Poukazuje aj na predstaviteľov Cirkvi, ktorí tiež prepada­jú svetským trendom. Rozsiahlo sa dotýka aj veľmi chúlostivých otázok, akými sú vhodnosť či nevhodnosť mlčania zoči-voči nespravodlivosti, chorobe, smrti, i otázky tzv. mlčania Boha.

S druhou knihou to také jednoduché nebude, Martinus má pri slovenskom preklade napísané “pripravujeme”, ale bez konkrétneho dátumu. Nebol by problém kúpiť si anglický originál alebo český preklad, ale povedala som si, že si počkám na slovenskú verziu. Takže to “kniha, ktorú nemám” má v tomto prípade jasný dôvod – kniha ešte neexistuje a nejaký čas to tak ešte zostane.

flawed

Anotácia: Celestine Westová má skvělý život. Je vzorná dcera i sestra, spolužáci i učitelé o ní mají jen dobré mínění a ona sama randí s okouzlujícím Artem Crevanem. Ale pak se Celestine dostane do situace, ve které musí udělat zásadní rozhodnutí. Poruší pravidla a nyní musí čelit důsledkům. Mohla by být obviněna, odsouzena a označena jako VADNÁ.

Ve svém dechberoucím debutu pro dospívající čtenáře líčí autorka několika bestsellerů společnost, pro kterou je na prvním místě dokonalost ve všech směrech a jakýkoli nedostatek či VADA jsou potrestány. A v této společnosti musí mladá dívka udělat rozhodnutí, které ji může stát vše…

A na záver ešte ponúkam odkaz na recenziu, vďaka ktorej ma táto kniha zaujala. V prípade kardinála Saraha bolo jasné, že keď výjde jeho kniha, bude to zaujímavé a budem si ju chcieť prečítať. O Cecelii Ahern viem, že je známa autorka, ale žiadnu knihu som od nej ešte nečítala. Takže som potrebovala viac ako krátku anotáciu na to, aby som sa rozhodla prečítať si túto konkrétnu knihu. Táto recenzia je výborná a kniha vďaka nej vyzerá veľmi lákavo.

Krát, krát, na dvakrát varí mačka demikát

knizne_asociacie

Spomínate si na básničky Ľudmily Podjavorinskej? Napríklad na túto: Krát, krát, na dvakrát, varí mačka demikát. 

Raz za čas si kúpim časopis s receptami a minulý mesiac som v ňom našla recept práve na demikát.

P1120925.JPG

No a pri ňom som si spomenula práve na tú básničku, ktorú som spomínala na začiatku:

uz_ho_vezu

Krát, krát, na dvakrát
varí mačka demikát.
Jak ho varí, tak ho varí,
veď to nie sú žiadne čary.
Bryndza, cibuľa
a mieša sa dokola.

To ale nie je jediná knižná asociácia s demikátom. Druhou je poviedka Večera od Janka Jesenského, kde sa manžel sťažuje na manželku:

A predsa, pán doktor, od svadobnej večere nevidel som na stole ani pečenú kačku, ani gaštanové pyré. Túžim po nich. Snáď by som sa pri nich mladoženíchom cítil.  Nemôžem sa sa ich dožiť… Prečo?… Preto, lebo pani učiteľka nestačí. Nestačí s časom. Jej stačí iba na demikát, na bielu kávu, niekedy s veľkou parou a pomocou susedy na mrvance so zemiakmi a škračkami. Demikát závodí s bielou kávou, ako dve drane. Raz demikát, raz káva je napred o konskú hlavu… Do zúfania mi je. Na obed demikát, na večeru demikát. Ráčte to uvážiť.

Na rozdiel od neho, ja si nepamätám, že by som niekedy jedla demikát… Ako ste na tomrecepty-prastarej-matere.jpg vy?

Okrem súčasného receptu z časopisu som našla v knižnici aj starý recept na demikát od Terézie Vansovej, ktorý je iný v porovnaní s tým novým – v štýle “zalejeme vriacou čistou vodou a zakryté necháme pár minút pariť” naozaj môže súťažiť v rýchlosti prípravy s tou bielou kávou od Janka Jesenského.

Neskúšala som zatiaľ ani jeden z týchto receptov. Raz som spravila chlpaté knedle, pri ktorých si neviem spomenúť, pod akým názvom som ich poznala. Chlpaté knedle to neboli, ale… fakt netuším…

No a ešte ma zaujala bryndzová nátierka, do ktorej sa pridávalo aj pivo. Bolo to samozrejme dobré, aj keď neviem posúdiť nakoľko to ovplyvnilo pivo. Bryndza ako taká mi totiž chutí a bryndzové nátierky tiež. Som ale zvedavá, či si teraz niekto povie, že “škoda piva”. 😛

Kniha od autora píšuceho pod pseudonymom

knihovnicek_2017

Autorov, o ktorých budem písať tento mesiac v Knihovníčku, som tu už spomínala – autor kníh s pánom Tragáčikom sa v skutočnosti nevolá Zbygniew Nienacki a knihy o Kájovi Maříkovi nenapísal Felix Háj.

Zbygniew Nienaki sa vlastne volal Zbigniew Tomasz Nowicki (1929 – 1994). Meno Tomasz prepožičal svojmu knižnému hrdinovi. Pán Tragáčik sa volá Tomasz. Anotácie nového vydania kníh  na zadnej strane ich obálok  sa vždy skladajú z dvoch častí – v prevej sa pán Tragáčik sám predstavuje a v druhej sa dozvieme niečo o tom-ktorom dieli série. Čo o sebe pán Tragáčik povie?

Kým som po strýkovi nezdedil nezvyčajné auto, ktoré zapríčinilo, že ma začali volať pán Tragáčik, študoval som dejiny umenia. Už vtedy sa u mňa prejavili detektívne schopnosti. Po skončení štúdia ma zamestnali na Ministerstve kultúry a umenia ako špeciálneho detektíva. Mojou úlohou bolo predovšetkým vyhľadávanie cenných umeleckých diel a boj proti ich falšovateľom. Niektoré zaujímavejšie príbehy z tých čias som opísal v cykle poviedok o pánu Tragáčikovi.

pan_tragacik_a_ostrov_zlocincovV knihe Pán Tragáčik a Ostrov zločincov sa na začiatku dozvieme, ako vyzerali prvé zážitky pána Tomasza s jeho autom, ktoré zdedil po ujovi Gromillovi. Prvým zážitkom bolo, keď auto uvidel.

Predstavte si doškriabaný čln zelenožltej farby, s hnedými a modrými fľakmi, na štyroch kolesách, z ktorých dve zadné majú spice, ale dvve predné ich nemajú. Na tomto člne sa nachádza stan z vyblednutého nepremokavého plátna farby khaki. Stan má celuloidové okienka – vzadu aj na bokoch. Je dosť veľký, do vozidla sa v podstate vmestia aj štyri osoby, okrem toho sú tam zabudované akési čudné mechnizmy. Priznám sa, že som vôbec neskúšal vozidlo pohnúť – taký som mal z neho strach.

Spolu s autom zdedil Tomasz aj garáž. Tá bola v Krakove, kým on býval vo Varšave, takže ju predal. Pôvodne chcel predať aj auto, ale keď ho ponúkol zverolekárovi, ktorý kupoval garáž, nepochodil.

– To nie je auto, – rozhodne odmietal veterinár.

– Prepáčte, ale čo je to?

– Neviem. Ale celkom iste to nie je auto. Keby som na niečom takom išiel na dedinu liečiť kone alebo kravy, ľudia by predo mnou zutekali. Stratil by som klientelu.

Potom si ho začali pozerať (množstvo hodiniek na prístrojovej doske, predný aj zadný náhon, dvanásť valcov, päť rýchlostí, maximálna rýchlosť na tachometri 280, …) a zverolekárovi sa auto začalo pozdávať. Ale aj Tomaszovi, takže auto nepredal, naštartoval a vydal sa na cestu. Pritom zabočil na benzínovú pumpu.

V rade tu stáli tri osobné autá – žltý wartburg, zelená simka a moskvič. Sotva som zastal na pumpe, z tých troch áut vyskočili vodiči a obstali moje vozidlo.

– Ech, ale ste nás vystrašili, – zvolal tučný majiteľ wartburgu a naoko sa začal chytať za srdce. – Myslel som si, že to na nás letí helikoptéra, ktorej sa odtrhla vrtuľa.

– Ale nie, – zavrtel hlavou majiteľ simky, – skôr sa to pozerá na ponorku

– Alebo na železničiarsku drezinu, – dodal vodič moskviča.

Dokonca aj pracovník benzínovej pumpy v kombinéze s olejovými fľakmi sa ráčil unúvať ku mne a ironicky sa ma spýtal:

– Prepáčte, a čo by ste chceli u nás natankovať? Surovú ropu? Uhlie? Salicilový špiritus, samohonku? Alebo to vaše vozidlo jazdí na princípe balóna, Hélium nepredávame…

Lenže tá dvestoosemdesiatka na tachometri nebola len tak zo srandy, keď sa Tomasz rozhodne vyskúšať, čo jeho auto dokáže, predbehne aj wartburg, aj simku, aj moskvič. Potom už cesta začala byť plnšia, tak spomalil a keď ho majiteľ wartburgu dohonil, naznačil mu, aby zastal a chcel auto kúpiť. Pristavili sa aj majitelia zvyšných dvoch áut a so záujmom si Tomaszovo auto prezerali.

Vyzliekli si saká, obzerali motor, strkali sa pod auto.

– To môže aj plávať na vode? – spýtal sa ma majtieľ moskviča. – Lebo tu vzdaju je kotva, – ukázal na všeličím zahádzanú časť vnútra vozidla.

Jasné, môže sa plaviť aj po vode, – odvetil som s hlbokým presvedčením. Lebo teraz som už nepochyboval, že vozidlo uja Gromillu môže všetko. Alebo takmer všetko.

A áno, môže sa plaviť po vode.

felix-hajČo sa týka druhého avizovaného autora, je to autorka. Pod pseudonymom Felix Háj písala Marie Wagnerová (1887 – 1934). Jej najznámejšími knihami je séria príbehov o Kájovi Maříkovi, chlapcovi z hájovne v českých lesoch. Mestečko v knihách sa volá Lážov, ale je to vlastne Mníšek  pod Brdy, kde autorka prežila väčšinu svojho života.

„Já někdy, když začnu mluvit ne a ne se zastavit!“ – tak výstižne to o sebe raz povedal Kája. Bolo to hneď v prvom dieli, Školák Kája Mařík, v ktorom je Kája prvák. Trieda, do ktorej Kája chodil, mala skúšku z náboženstva, na ktorú prišiel vikár  aKája bol jedným zo žiakov, ktorí ho vítali. Pani lesná mu pretým dáva inštrukcie:

Jak Terina přeříká přivítaní, vezmeš svou kytici, pěkně se pokloníš a řekneš: „Veledůstojný pane, přijměte, prosím, tuto kytici na důkaz úcty a lásky nás všech! Poprosím už slečnu, aby na stole byly vázy dvě. Ty se pokloníš, kytici vložíš do druhé vázy  půjdeš na své místo! “

Za deset minut umět Kája těch několik slov bezvadně. Ale přece podotkl: „To se mi v puse špatně kroutí. A za všecko zaplať Pán Buh, vzácná paní, však já to vzácnému panu vikáři povím, že jste mne naučila tomu říkání a kytici udělala.“

„To nesmíš, Kájo! To bych se opravdu zlobila! Smíš říci jen to, čemu jsi se naučil, rozumíš? Slibuješ mi to?“

„Rozumím, vzácná paní, ale slibovat nemohu nic. Naš tatínek, když mu strejček ševcovic nepřinese včas boty, říká: „Slíbil, nepřinesl. Inu, sliby jsou chyby.“ A já někdy, když začnu mluvit ne a ne se zastavit!

skolak_kaja_marik.pngNo, Kája sa pozná dobre. Čo myslíte, ako to dopadlo?

„Veledůstojný pane, pane vzácný vikáři! Přijměte, prosím, tuto kytici na důkaz ucty a lásky od nas kluků! Vzácná paní říkala, abych řekl ‘od nás všech’ , ale já jdu, prosím, za kluky. A já jsem to řek, že to Terina zkazí, protože je to než holka.”

Pan vikář nejdřív zadíval se do očí Kájových a poslouchal. Usmíval se, usmívali se všichni ostatní. Ale paní lesná postrčila Zdeňu kupředu, aby se Kája vzpamatoval a přestal mluvit. Ale on ukázal na ni prstem a řekl: „Veledůstojný pane, tohle je Zdeňa pánovic. Vy ji neznáte? Ju, ta už umí kotrmelce, ale jako já ne. Já udělám tři za sebou jako nic.”

Pan vikář se smál už hlasitě, když Kája pozdvihl kytici. Pan vikář vztáhl po ní obě ruce.

Zadíval se na ušlechtilé, vzácné květy, oběma rukami na hruď ji přitiskl a řekl: „Nikde jinde než u nás doma neviděl jsem tak vzácných květů. A kdo, hošíku, ti ji srovnal?“

„To, prosím, vzácná paní z lesovny, co Zdeňa je jejich. A jakou umí „jarskou“, to byste koukal, vzácný pane vikáři! A koláčky dělají – jako nic jsou, jen se rozpliznou. Naše maminka zas dělá rozpíčky. Vaše maminka je taky umí? Jestli ne, já bych se třeba zeptal, jak je naše maminka dělá.“

Marně pan farář, pan řídící, páni učitelé, pan lesní s paní, tatínek s maminkou na něj hrozili, posuňky dělali. Řeč Kájova běžela jako hořská bystřina a jeho oči obráceny byly k očím pana vikáře.

„Tak já jsem to řek za nás, za kluky, protože kdyby ne, tak my kluci bysme byli jako nic, a my jsme přece víc než holky.. A posaďte se u nás, pane vikáři, abyste nám nevynesl spaní, a as brzo přijďte!“

Kája je teda vo veku, keď sú dievčatá nanič, ale Zdenka je výnimka. Keď o rok začne chodiť do školy aj ona, idú samozrejme spolu domov. Chlapci sa začnú posmievať, ale Kája sa nedá.

„To si pamatuj! Jestli ty anebo někdo jiný z kluků ublíží Zdeně, tk si to spravíme potom spolu. Ona je jako naše a měla k smrti jako z hráze do rybníka. Umí dělat kotrmelce lepší jako ty a lézt na stromy skoro tak jako já. Tak je to ňáká holka? Chceš se prát, aby se ti zas třeťáci smáli? Zdeňo, pojď, nevšímej si jich.“ A hrdě šel se Zdeňou dále.

Taká je to nerozlučná dvojica!

Ako dobre vieme odhadovať čas?

knizne_asociacie

Nedávno som čítala knihu Sedmička o vodáckom oddiele a pred pred pár dňami som dočítala pokračovanie Rýchlych šípov – Poslední tajemství Jana T. Obidve knihy som spomínala, keď som v projekte Letom knižným svetom hovorila o českých knihách. Teraz sa tu objavia znovu. A ešte raz tu budú budúci mesiac, keď na obidve napíšem recenziu.

Ako dobre odhadneme čas, povedzme tak zhruba pol minúty? Ak začneme počítať “raz, dva, tri, štyri, …”, vydržíme v správnom tempe?

Pokúšal sa o to aj Jan Tleskač, keď testoval svoj vynález – lietací bicykel.

jan_tleskac_1

Do denníka si vtedy napísal:

Předpokládal jsem vždycky při své práci v kůlně, co se stane, až budou křídla napnuta, věřil jsem tomu pevně! A přece – když to teď přišlo – byl jsem skoro bez sebe rozčilením a radostí.

Kolo totiž najednou i se mnou trochu jako nadskočilo, ale bez nárazu! Spíše jako kdyby je vyzvedla nějaká neviditelná silná ruka. A zase měkce dosedlo na zem. Pak se ale nazvedlo znovu, a to jsem měl tolik duchapřitomnosti, že jsem přehodil převod z pedálů na vrtuli.

Rozbručela se zvonivým tónem a kolo se počalo vznášet. Počítal jsem nahlas jako smyslů zbavený: jedna – dvě – tři – čtyři – pět… a napočítal jsem tak do čtyřicetu dvou vteřin!

Rýchle šípy denník našli (hneď v prvom diele Foglarovej trilógie) a dozvedeli sa z neho aj to, že plán na zostavenie tohto bicykla schovával Jan Tleskač v hlavolame – ježkovi v klietke. Aj po ďalších dvoch knihách o Rýchlych Šípoch, stínadelskej štvrti a ježkovi v klietke zostali niektoré veci nevysvetlené. Objasniť sa ich snaží (samozrejme, po svojom, nejde o oficiálne vysvetlenia od Foglara) Jaroslav Velinský vo “štvrtom diele stínadelskej trilógie”, ktorú nazval Posledné tajemství Jana T.  Na jednom mieste zaznie takýto názor na denníkový záznam o Tleskačovom lete:

Dvaačtyřicet vteřin věřil, že letí; ale on to jen počítal, takže to nejspíš ani tak dlouho nebylo!

Mohlo by to tak byť? Že by v tom nadšení počítal rýchlo a v skutočnosti by ten čas bol oveľa kratší? V podobnej situácii bol Pajda zo Zapletalovej knihy Sedmička o vodákoch. Ten síce nepočítal rýchlo z nadšenia, ale z tridsiatich sekúnd, ktoré narátal bola v skutočnosti len čosi viac ako polovica.

Počas zimných prázdnin išla Sedmička lyžovať na chatu v horách a jednou z ich  silvestrovských tradícií bolo vydržať čo najdlhšie vo vani s ľadovo studenou vodou, o ktorej jeden z členov Sedmičky vyhlásil, že je taká škaredá, že je až krásna. Pekne jeden po druhom, až prišiel na rad Pajda. Spomína si na to takto:

Co bych povídal – když došla řada na mne, tvářil jsem se jakoby nic. Nebudu přece vřískat jako Chrostík. Nebo se schovávat jako Kolda. Prostě tam vlezu a neřeknu ani popel. A pokusím se vydržet ve vaně hodně dlouho.

V prvím okamžiku jsem měl pocit, jako kdybych lezl do žhavé vody. Někdy člověk v prvním momentě vážně nepozná, jestli je voda ledová nebo žhavá. Sotva jsem dosedl na dno, hned jsem věděl, že je ledová. Všechno se ve mně stáhlo a z pusy mi vyklouzl tak divný zvuk, že se kluci kolem rozesmáli. Vyceril jsem tedy na ně taky zuby, i když mi bylo do smíchu asi jako lekajícímu kaprovi. Začal jsem sám pro sebe počítat vteřiny. Než jsem došel k deseti, věděl jsem, že minutu ve vaně nevydržím. Při patnácti se mě zmocnila neodbytná myšlenka, že přimrznu ke dnu, jestli okamžitě nevystřelím ven. Vydrž aspoň půl minuty! přesvědčoval jsem sám sebe… dvacet devět, třicet!  A hup ven.

“Sedmnáct vteřin,” mrkl Rejnok na stopky.

Hrozně mě to sklamalo. Musel jsem počítat jako vzteklý, když jsem došel ke třiceti za pouhých sedmnáct vteřin. Rekord to nebyl, Admirál však řekl:

“Napoprvé to ujde.”

Tak čo, mohlo by to byť nejako podobne aj s Tleskačom? Ale aj tak by to bol dosť dlhý čas vo vzduchu, nie? Odpovede na túto a podobné otázky (napríklad odkiaľ mal Tleskač ježka v klietke – ježko sa stal symbolom Veľkého Vonta, takže nešlo o známy hlavolam, ktorý si môžete kúpiť v obchode, tak, ako je to dnes) sú vo Velinského knihe. Ale, ako som už povedala, nie sú to “skutočné” vysvetlenia, takže ich nemusíte akceptovať. Mne sa teda viaceré nezdajú, ale ako pokus o pokračovanie je to zaujímavé čítanie a prečítala by som aj ďalšiu špekuláciu – od ďalšieho autora – o tom, ako to vlastne bolo, ak by bola napísaná rovnako dobre.

Letom knižným svetom: Česko

letom_kniznym_svetom_v1

Minule som v časti o Poľsku začínala tým, že “práve čítam túto knihu od poľského autora”, a teraz to bude trochu podobné. Na poličke mi leží kniha od českého autora a čo nevidieť sa dostane na rad, aby som si ju prečítala.

mapa_CR

Ak vám tú knihu teraz ukážem, možno vám nebude na prvý pohľad jasné, o čo ide. Ale skúsme to:posledni_tajemstvi_jana_tPoslední tajemstvi Jana T. Kto je ten Jan T.?

Ako pomôcku sem dám ďalšiu českú knihu, ktorej autorom je Jaroslav Foglar, a jeho knihy v takejto rubrike nemôže chýbať. Nech sa páči – trilógia Dobrodružství v temných dobrodruzstvi_v_temnych_ulickachuličkách.  Rýchle šípy. Ježko v klietke. Môj Knihovníček z minulého mesiaca o knihách môjho detstva.

V tejto trilógii sa teda stretávame s klubom Rýchlych šípov a prežívame s nimi dobrodružstvá v Stínadlách, ktoré sú vždy spojené s hlavolamom – ježkom v klietke.  Pôvodne patril Janovi Tleskačovi (to je ten Jan T. z názvu prvej knihy), ktorý pred rokmi nešťastne spadol z veže kostola a zomrel. Neskôr sa stal odznakom Veľkého Vonta, ktorý vedie Vontov, chlapcov v Stínadlách.

Rýchle šípy na svojich výpravách do Stínadiel objavia v zvonici kostola Tleskačov denník  a z neho sa dozvedia, že pracoval na skonštruovaní lietajúceho bicykla a v hlavolame – keď sa ježko vyberie z klietky a rozoberie – by mal byť plán na jeho zostavenie. Pri tom všetkom sa zamiešajú aj do udalostí v Stínadlách, čo sa mnohým Vontom nepáči…

Napriek tomu, že Foglar napísal tri knihy s touto tematikou, všetko v nich objasnené nie je. O to sa práve snaží ďalší Jaroslav,  Jaroslav Velinský, známy pod prezývkou Kapitán Kid, vo svojej knihe, ktorá sa dá čítať ako štvrtý diel príbehov o Rýchlych šípoch a Stínadlách. Tak uvidíme, nakoľko ma svojou verziou presvedčí. 😉

Ešte raz tu spomeniem môj článok o knihách môjho detstva z Knihovníčka. Spomínala som tam Knihu hlavolamov osedmickad Miloša Zapletala. Zdá sa mi, že v kníhkupectvách som kedysi videla aj zbierky hier od tohto autora a keď som bola minulý mesiac v knižnici, napadlo mi pozrieť sa, či nenapísal ešte niečo iné. A veru áno – dokonca román, a to výborný. Sedmička je, ako to hovorí podtitul, rozprávanie o “klukovských dobrodružstvách na řece”. Vodáci, medzi ktorých sa dostáva aj Pajda, hlavný hrdina a rozprávač, ktorý na Sedmičku po rokoch spomína. Hltala som jednu stranu za druhou a tešila som sa, že kniha má vyše 300 strán. Už mám požičanú ďalšiu Zapletalovu knihu, Stezka odvahy. 

Na záver si spravím reklamu – jedným z autorov, o ktorých budem písať v Knihovníčku tento mesiac, bude Felix Háj. Felix Háj totiž nie je žiadny Felix Háj, je to Marie Wagnerová, rod. Černá. Napísala krásny cyklus príbehov o Kájovi Maříkovi. O ňom teda nabudúce 🙂

skolak_kaja_marik.png